Pre Štefana Belohradského bolo výtvarné umenie slobodnou a svojbytnou duchovnou činnosťou, ktoru sa nielen samému tvorcovi ale aj vnímateľovi umenia otváral nový obraz. Štefan Belohradský bol vzdelaním architekt a neskôr sochár. Tento základ sa permanentne objavoval v jeho tvorbe ako stimulujúci bod, z ktorého vykročil smerom vlastným umeleckým programom prepojeným s geometriou a konštruktívnymi tendenciami v obraze, objekte, v priestorových vzťahoch k divákovi. Belohradský práve v šesťdesiatych rokoch 20. storočia prišiel s novým poňatím priestoru, objemu, tvaru, tektoniky, novými vzťahmi medzi sochou a architektúrou, životným prostredím vtedajšej doby.