Maľbu vníma ako dialóg minulosti a súčasnosti cez niečo, čo by pomenoval poctou maliarskym kompozičným štruktúram s prvkami priamych i nepriamych citácií. Na báze klasickej výstavby obrazu sa snaží definovať vlastnú víziu maľby, založenej na kontraste kvality svetla a farby s obsahom ambivalencie kategórie krásy a škaredosti. Chaos predmetnej skutočnosti organizovaný do kompozície so znakmi a snahou o koncentrovanosť a akúsi estetickú čistotu. Dominantný prvok drapérie je práve tým, čo možno nazvať nepriamym citovaním, niečím, čo odkazuje možno len pocitovo na veľké odkazy období manierizmu, baroka, či klasicizmu alebo i 20. storočia. Tento pohyb vecí, grafických prvkov, tvarovej komplikovanosti a farby sa snaží homogenizovať do jednej maliarskej "masy". Toto usporiadavanie chaosu, konfrontácie prirodzenej organickej usporiadanosti s dekoratívnosťou, poetizovanie všednosti sa deje na jednoduchých motívoch textílií, niečoho, čo je svojou povahou príbuzné vzhľadom krajiny alebo i tela.